Homérovu Odyseu číta Dušan Jamrich (Parnas)

Na druhý deň sa Telemachos vráti do paláca, kde ho matka víta s radostným plačom. Aténa okolo neho rozliala božský pôvab, všetci ho pozorujú s úžasom, i sami pytači sa usilujú byť milí, hoci mu v srdciach chystajú smrť. Theoklymenos opakuje veštbu, že Odyseus sa už vrátil a možno sa niekde skrýva. Pytači sadajú k hostine, z polí sa už blíži Odyseus. Vracia sa ako krivý žobrák, s palicou a v otrhaných šatách. Pri oltári nýmf ho surovo vyhreší Menestheus, pastier kôz. Žobrák pokorne znáša príkorie. Len túžbu nevie ovládnuť: vypytuje sa na palác a vopred ho Eumaiovi opíše. Pri vrátach ho spozná starý pes Argos, ktorý leží na hnojisku plný vší, pokrúti chvostom a zdochne pri jeho nohách. Žobrák si potajomky, aby to Eumaios nevidel, utrie slzu. V hodovnej sieni je hlučno. Fenros práve dospieval; žobrák začne obchádzať pytačov, ktorí dávajú neradi, hoci z cudzieho. Antinoa počastuje ďalším „románikom". Býval vraj bohatý a žobrákom bohato rozdával. Jeho vojsko však porazili Egypťania a jeho samého predali do otroctva na Kypros, odkiaľ teraz prichádza. Pridá aj poznámku o Antinoovej skúposti a dostane za to úder podnožkou, na veľké rozhorčenie prítomných: Čo keby sa v tom žobrákovi skrýval niektorý z nesmrteľných bohov? Telemachos i žobrák znášajú urážku pokojne. Aj Penelopa sa dopočuje o žobrákovi a zve ho k sebe, najmä keď sa dozvie, že vie krásne rozprávať a nesie správy o jej manželovi. Žobrák sľúbi prísť večer, lebo sa bojí pytačov. (1. časť 17. spevu nadväzuje na predchádzajúci 16. spev)