Marcel Merčiak a RTVS sa lúčia s Ivanom Niňajom.
V apríli 1978 sa v Prahe konal elitný stolnotenisový turnaj najlepších európskych hráčov TOP 12. Počas priameho prenosu československej televízie odovzdával český komentátor Ludvo Štefan slovo v rámci tradičného federálneho delenia svojmu kolegovi: "Tak vážení televízni diváci a teraz už môj mladý slovenský kolega Ivan Niňaj. Buďte k nemu zhovievaví, dnes komentuje prvýkrát." A zvyšok je história. Rodák zo Závažnej Poruby, hrdý Lipták, ktorý vkročil prvýkrát do budovy vtedajšej Slovenskej televízie v roku 1973, sa stal legendou a bardom televízneho komentovania.
Spomínanie na Ivana Niňaja, to je katalóg neskutočných, krásnych spomienok. Z detstva prikovanie k televíznej obrazovke, aj vďaka jeho hlasu, prejavu, štýlu, ktorý vnášal do komentovania priamych prenosov z hokeja či cyklistiky. Prvý svetový šampionát komentoval v zlatej Prahe 1985. Popri skúsenej dvojici Ján Lacko - Jan Slepička komentoval v mladšom tandeme s Petrom Vichnarom. Práve oni dvaja boli pri mikrofóne pri kľúčovom víťazstve 2:1 nad Tichonovovou zbornou v prvom zápase finálovej skupiny. Ivan komentoval moment, keď Dušan Pašek bekhendom dorazil puk za Myškina po Šejbovom prieniku na 2:0 i chvíle, keď Igor Liba zohrieval v závere po šarvátke s Krutovom trestnú lavicu, ale skvelo bojujúce mužstvo pred Králikom vydržalo tlak a Ivan mohol s chuťou vyhlásiť: „Tak konečne sme tých Sovietov zdolali, konečne - po siedmich rokoch, znovu v Prahe, zdolávame Sovietsky zväz na majstrovstvách sveta".
Petr Vichnar mi raz rozprával nádhernú príhodu z Moskvy, kde sa na prelome rokov 1987 a 1988 hrali MS do 20 rokov. Na Nový rok sme hrali po silvestrovskej noci už na obed proti Švédom. Ivan v záverečnej tretine za nerozhodného stavu komentoval únik Roberta Reichela, ktorý sa rútil sám na brankára. Pri jeho strele však nepostrehol, že puk síce rozvlnil sieťku, ale len z bočnej strany a vykríkol: „Reichel - góóóól." Petr mu okamžite ukazoval gestom, že nie, nie, hrá sa ďalej a Ivan na to vypálil: „Tak mi to odpustite, vážení televízni diváci, ale tak som sa vzrušil, že som ho tam už videl!"
Rok predtým komentoval pamätnú bitku kanadských a sovietskych juniorov na MS do 20 rokov v Piešťanoch. Trvala 20 minút a vošla do hokejových dejín. Ivan za jej komentátorské zvládnutie („V štyroch rokoch máme súboje bez rozdielu hmotnostných kategórií, ale tak sa mi zdá, že ten malý Fleury boxuje už tretí zápas v priebehu desiatich minút a nedá sa povedať, že by dva predchádzajúce vyhral... Bijú sa všetci, vidíte, že už aj brankári, tak o chvíľu budú na rade zrejme tréneri.") dostal špeciálne televízne ocenenie.
Nezabudnuteľná zostáva etapa do Harrachova na Pretekoch mieru v roku 1987. S Petrom Kmentom sedeli v cieli na komentátorskom stanovišti, v pražskom štúdiu boli pripravení Robert Bakalář s Janom Smolíkom, víťazom pretekov z roku 1964. Bola to ťažká kopcovitá etapa, vlastne rozhodujúca v celom ročníku. Lenže diváci nevideli takmer hodinu nič, len zábery z vrtuľníka do nepreniknuteľnej hmly, pretože v zlom počasí sa stratilo spojenie s kamerou na motorke. Napriek tomu museli s Kmentom vo vysielaní "ťahať", netušiac, čo sa deje na trati. Po vyše 60 minútach sa im zrazu z hmly vyrojili do cieľa štyri neidentifikovateľné postavy, cyklisti šliapali v pršiplášťoch a Ivan na to: „Tak, už máme najlepších v cieli, ale kto vyhral, to netuším, keď sa tak však pozerám na tie hrubé a ozrutné lýtka, víťazom etapy je zrejme Ampler." A bol to Uwe Ampler. Pri spomienke na túto cyklistickú tortúru mi nezabudol pripomenúť vážnu komentátorskú radu: „Musíš vedieť odkomentovať aj Lomnický štít!" Koniec koncov, keď som sa ho raz opýtal, koľko športových odvetví vlastne komentoval, zamyslel sa a povedal: „Asi celú Športku. Teda 49!" Neboli to len hokej a cyklistika, ale aj dostihy, stolný tenis, vodný slalom, lyžovanie, biatlon, džudo, zápasenie, motorizmus, počas MS 1986 v Mexiku aj futbal, sane, boby, skeleton, tenis.
Vzhliadal som k nemu tak, ako ku Karolovi Polákovi, Jánovi Lackovi, Stanovi Pavlíkovi, Mirovi Michalechovi, Milanovi Michaličovi či Jánovi Plesníkovi. Sú vzory a sú učitelia. Bolo pre mňa požehnaním, že som v Ivanovi Niňajovi našiel jedno aj druhé. Nie vždy bolo všetko ružové, nalinkované, fungujúce ako po drôtiku, vedeli sme sa pohádať, hnevať sa, ale nikdy to nemohlo trvať dlho. „Robte niečo," kričal na nás mladých a dodával: „O robote musíte denne aspoň 10 minút premýšľať a neseďte mi tu celý deň v kancelárii, choďte von a zistite niečo."
Miloval túto prácu, našiel sa v nej. Bol nielen vynikajúcim komentátorom, ale aj novinárom, v čase vynútených televíznych prestávok (1991 - 1995 a 2003 - 2008) pôsobil v Rádiu Twist, denníku Šport, písal aj pre ďalšie periodiká, vyšlo mu niekoľko knižných publikácií, najmä o hokeji. Miloval literatúru, pred vhupnutím do štúdia žurnalistiky bol dva semestre študentom herectva na VŠMU. Recitoval nám Smreka, obdivoval Hemingwaya. „To nie je možné, že čítaš román pozostávajúci z jednoduchých viet a obyčajných opisov a napriek tomu od toho nemôžeš odtrhnúť zrak," vravieval o jednom z obľúbených autorov podotýkajúc, že komentátor by sa mal tiež snažiť o to isté: hovoriť krátko, stroho, ale zároveň výstižne a pútavo.
Vlani v lete sme s ním oslavovali životné jubileum. Dostal od nás hokejový dres so 60-tkou a my sme nemohli tušiť, že žiadne ďalšie číslo už nepribudne. Nezabudnem, ako sme sa balili vo Vancouveri 2010 po skončení zimnej olympiády, chystali sme sa na dlhočiznú cestu domov, keď tu zrazu počujem treskot na dvere. A za nimi Ivan: „Som dedo!" K Viktorke pribudli ďalšie vnučky. Náramne sa z nich tešil. V decembri minulého roka ho zrazilo auto na prechode v Petržalke, v prvých týždňoch nového roka žartoval, že tie nekonečné návštevy lekárov mu bol čert dlžný. Potom sa pridali komplikácie so srdcovou arytmiou, organizmus zoslabol a ďalej už nevládal. Tak ako to raz povedal jeho milovaný Hemingway: „Všetok talent môžete stratiť, ak nemáte zdravie."
Odišiel od nás človek s najfarbistejším charakterom, aký som medzi komentátormi stretol. Klasik a legenda. Vnímavý učiteľ, rešpektovaný novinár, borec s talentom od Pána Boha, ktorý preskákal všetko a ešte viac.
Ivan, pred 18 rokmi si mi povedal: "Marcel, až raz zomriem, chcem, aby som mal na náhrobku napísané: Tu leží človek, ako taký!" Nechce sa nám veriť, že toto všetko je teraz pravda, že Ti musíme dať posledné zbohom. Ďakujeme Ti za všetko, najmä za to, že sme tu s Tebou mohli byť, my, Tvoji kolegovia, stojaci ako poslední v zástupe stoviek tých, ktorých si za dlhé roky v televízii poznal. Budeš nám strašne chýbať, strašne veľmi!
Úprimnú sústrasť vyjadrujeme v mene celej športovej redakcie a RTVS manželke Marike, dcére Monike, synovi Petrovi a celej rodine.
Marcel Merčiak
„Najbližšie dni sa rozlúčime s osobnosťou športového diania, priateľom a hlavne veľkým profesionálom. V mene RTVS vyjadrujem úprimnú sústrasť rodine nášho zosnulého kolegu.“
Václav Mika
generálny riaditeľ RTVS
Posledná rozlúčka s Ivanom Niňajom bude v stredu 1. apríla o 9.30 v bratislavskom krematóriu.
