Rozhlasové hry - Archív extra

DOMINIK TATARKA Osobnosť, rovnako tak tvorba Dominika Tatarku, prozaika, ale i esejistu a publicistu jednoznačne patria k zásadným príspevkom nie len do dejín slovenskej literatúry, ale i do špecifického profilu odporu voči komunistickej diktatúre v našej krajine. Hoci sám v 50-tych rokoch podporoval politiku KSČ, (presvedčený, že komunizmus je civilizačná misia spojená s pokrokom), už napísaním satirického a najmä hlboko angažovaného Démona súhlasu (1963) sa jasne k tomuto obdobiu kriticky vymedzil, či doslova vytriezvel. Literárnu činnosť však začal už oveľa skôr, za zmienku z obdobia pred rokom 1948 určite stojí napr. próza Panna zázračnica (1944). V 60-tych rokoch vydal jeden zo svojich najznámejších textov Prútené kreslá (1963), v ktorých zrkadlil osobné skúsenosti a zážitky z časov štúdií vo Francúzsku. Nakoľko v roku 1968 aktívne vystúpil proti okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, či doslova burcoval a podnecoval verejné diskusie, bol v roku 1971 vyčiarknutý zo zoznamu členom Zväzu spisovateľov a stáva sa pre režim nepohodlný, režimom prenasledovaný, jeho knihy stiahnuté z knižníc, predajní. Režim sa dôsledne postaral o jeho poníženie a zabudnutie. Napriek tomu bol aj v čase normalizácie aktívny, podpísal Chartu 77, publikoval v samizdatoch, alebo mu diela vychádzali v zahraničí, napr. Listy do večnosti (1988), Sám proti noci (1984), alebo známe Písačky (1988). Tatarka sa už zmeny režimu nedožil, zomrel 10.5.1989. Až po roku 1989 prišlo k systematickému vydávaniu jeho diela. NAVRÁVAČKY Navrávačky majú v Tatarkovej tvorbe špecifické miesto. Vyšli síce prvý krát v roku 1988, ako súvislý literárny text, avšak motivácia pre jeho vznik bola celkom iná. Iniciátorkou bola Eva Štolbová, stredoškolská profesorka češtiny z Prahy, ale najmä prekladateľka a spisovateľka, ktorá sa s Tatarkom zoznámila v roku 1985 tak, že mu napísala mimoriadne obdivný list o jeho knihe Písačky. Tak sa zrodil nie len osobný, ale napokon aj posledný, hlboký a intímny vzťah muža a ženy (Tatarka mal už 72 rokov, Eva Štolbová 50). Jazdila z Prahy za ním do Bratislavy na svojom aute a často ho odvážala so sebou, stretávali sa na rozličných miestach, niekedy tajne, (kvôli sledovaniu ŠTB), viedli siahodlhé rozhovory o literatúre, Tatarkovej minulosti, o osobitostiach malých národov, o náboženstve... Rozhovory boli natoľko zaujímavé, že sa ich napokon rozhodli spoločne nahrať a vzniklo tak 20 audiokaziet ich spoločného rozprávania. Pôvodný text spolu s otázkami Evy Štolbovej vyšiel napokon prvý krát až v roku 2000 v Literárnom a informačnom centre v Bratislave. Dialogický charakter knihy určite nebol jediným dôvodom rozhodnutia pokúsiť sa o adaptáciu, isto bol však podstatný. Až tak, že autora, i režiséra rozhlasovej verzie Jána Šimka podnietil k skúmaniu a úvahe nad použitím ďalších materiálov, ktoré sa tohto špecifického vzťahu dotýkali. Dôsledný rešerš ho doviedol do Památníku národního písemníctví v Prahe, kde objavil ďalší zaujímavý dokumentárny materiál, ktorý kontext tohto diela podstatne rozšíril, do roviny hlbšej, i osobnejšej. Ide najmä o korešpondenciu i ďalší písomný a audio-materiál medzi Evou Štolbovou a Tatarkom, dotýkajúci sa ich vzťahu, zároveň bol zdrojom myšlienok a impulzov, ktoré sa stali i súčasťou vydania Navrávačiek z roku 2012. Autor siahol i po knihe pani Štolbovej Lamento, v ktorej spoločný čas s Dominikom Tatarkom opisuje zo svojho subjektívneho pohľadu. Ich vzájomný dialóg vedený často na cestách medzi Prahou a Bratislavou sa teda stal centrom nového a osobitého dramatického textu, ktorý reflektuje tento inšpiratívny osobný vzťah, avšak je i obrazom, pamäťou, spomínaním, stretom s realitou, ŠTB, ich rodinami, ale i reflexiou hlbokého myšlienkového sveta Dominika Tatarku i Evy Štolbovej.