Akými farbami znie hudba

Viola je zvláštny hudobný nástroj. Má síce oveľa väčší korpus - teda telo - ako husle, no pritom má mäkší, menej priebojný tón. Vlastne by sa dalo povedať, že viola je takým trocha nevydareným dieťaťom staviteľov hudobných nástrojov. Tí sa totiž pri stavbe hudobných nástrojov musia riadiť fyzikálnymi a akustickými zákonmi. Jeden z nich znie: čím má nástroj hrubšie struny, tým väčšie musí byť jeho telo. Inak nebude znieť tak ako má, teda plným, sýtym tónom. Violončelo má pomerne hrubé struny a k nim primeranú veľkosť dreveného tela, ktoré je súčasne ozvučnicou. Preto znie smelo sebavedomo. Oveľa väčší je kontrabas: má najhrubšie struny, ale i najväčšie telo a ak sa na ňom zahrá poriadne fortissimo, cítite záchvevy jeho basových tónov naozaj až v kostiach. Husličky sú v porovnaní s kontrabasom úplným batoľaťom. Lenže k ich drobnému telu pristanú práve tie najtenšie struny. Ak sa však hudobník na kontrabas poriadne oprie sláčikom do strún svojho nástroja, veruže dokáže prehlušiť aj vrieskanie toho batoľaťa. Viola by to nedokázala. Jej struny, hrubšie od husľových, by potrebovali väčšie telo. Viola je síce o 7 cm väčšia ako husle, no pre dokonalý tón by potrebovala byť ešte o čosi väčšia. A prečo teda nie je väčšia? Pretože hudobníci nemajú také dlhé ruky, aby dosiahli na koniec ešte dlhšieho hmatníka. Nemajú ani taký dlhý krk, aby si ešte hrubšie telo violy pohodlne usadili po bradu. A nakoniec - nemajú ani toľko sily, aby taký obrovský nástroj a sním aj väčší sláčik dlhšie udržali v rukách. Stavitelia hudobných nástrojov teda museli pristúpiť ku kompromisu - k zlatej strednej ceste: síce dali viole väčšie telo ako majú husle, ale nie dosť veľké na to, aby sa altové tóny jej strún rozozvučali v plnej nádhere. Preto je farba tónu violy akási zadumaná, zahmlená, matná.