Akými farbami znie hudba

Občas niekto prirovná skupiny hudobných nástrojov k rodinám. Takou naozaj typickou je rodina strunových sláčikových nástrojov. Je štvorčlenná. Husle sú akoby matkou, čo vrtko behá po dome, pospevuje si pritom vysokým, slávičím hlasom. Otca môže stelesňovať kontrabas: v tejto rodine je najväčší a má obyčajne najhlbší hlas. No a potom zostávajú deti. Dorastajúca slečna viola troška prerástla matku - husle, aj jej hlas je troška hlbší, zato však akoby hanblivejší, tichší a nežnejší. Syn - violončelo sa viac podal na otca: nie je síce ešte taký veľký ako kontrabas, no jeho hlas je už dosť hlboký a keď sa ozve, počuť ho po celom dome. Violončelo je taký veľký hudobný nástroj, že ho nemožno držať pod bradou ako husle, ale hráč ho opiera tzv. bodcom o zem a voľne ho drží medzi kolenami. Lenže bodec ktosi vynašiel až v 18. storočí. Predtým, od 16. storočia, keď sa objavili predkovia dnešných nástrojov, museli hráči violončelo pevne zvierať kolenami, aby im nespadlo na zem. Dnešné violončelo má štyri struny, ale kedysi dávno mávali niektoré až 5 alebo dokonca až 6 strún. Tak ako pri husliach, aj pri violončele sa o súčasnú podobu i farbu tónu zaslúžil vynikajúci taliansky nástrojár Antonio Stradivari niekedy okolo roku 1710.