Na vojnu sme si "zvykli". Svedectvo spoza mikrofónu o hrôzach, ktoré stále trvajú

V podcaste Rádia Regina Východ si môžete vypočuť zaujímavé rozprávania.

Zasvätili život rozhlasu

Nazvali ho Aj my sme rozhlas a svoje skúsenosti s mikrofónom predstavujú jednotliví rozhlasoví tvorcovia, ktorí často celý život zasvätili práci pre Slovenský rozhlas.

Pri storočnici začatia vysielania Slovenského rozhlasu sa moderátorka STVR Hana Rodová rozhodla vyspovedať dlhoročnú redaktorku národnostného vysielania Ľudmilu Garjanskú.

V redakcii pracovala ešte počas ukrajinského vysielania v časoch do zániku štúdia národnostného vysielania v Prešove do roku 2003:

Z Veselky až do vysielania

„Vyštudovala som ukrajinský jazyk a literatúru a slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Po skončení školy mi ponúkli miesto v redakcii Veselka, čo bol detský ukrajinský časopis v Košiciach. Pracovala som tam desať rokov.“

V roku 1991 na konkurz prišla Ľudmila Garjanská do Slovenského rozhlasu v Košiciach.

Zdroj: STVR

Pokračovala v práci s ukrajinským jazykom a celé obdobie 34 rokov vysiela v ukrajinčine.

Šok zo začatia vojny

Najprv zo štúdia Slovenského rozhlasu v Prešove a po roku 2003 z Košíc:

„Keď sa začala regulárna vojna, pre mňa to bol šok, že Rusi začali bombardovať hlavné mesto, že sa snažili okupovať celú Ukrajinu.“

Najťažšie chvíle na začiatku prežívala za mikrofónom hneď ako vojna začala, keď Ľudmila Garjanská vysielala v Regine v ukrajinskom jazyku servis pre utekajúcich Ukrajincov.

Zdroj: STVR

Prvé dni nevedeli, na koho sa obrátiť a informácií bolo málo.

Vo vani prikrývala telom deti

Potom po intenzívnej dvojmesačnej práci sa situácia zmenila a nastúpila publicistika, pri ktorej bolo Ľudmile Garjanskej ešte ťažšie:

„Robila som rozhovor s utečenkyňou z Buče. Utiekla s deťmi tesne predtým, ako Buču zničili. Telefonovala s kamarátkou, ktorá ležala vo vani a telom prikrývala deti, lebo ich bombardovali."

Redaktorka STVR Ľudmila Garjanská priznáva, že jej ani nenapadlo, že Rusi môžu zaútočiť na celú Ukrajinu a že v Európe sa znova rozpúta vojna, akú sme nemali od druhej svetovej vojny:

„Myslela som si, že v 21. storočí v Európe už toto nie je možné, že ľudia sú už na takom stupni vývoja, že už nedopustia hrôzy, aké nastali.“

S handrami v taške

Bolo to ťažké nahrávať, keď si uvedomila, že by mala všetko opustiť, vziať dieťa a utekať za hranicu:

„Kde nepoznám nikoho a nemám nič, len pár handier vo svojej taške alebo možno ani to nie. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné. Veľmi sa ma to vnútorne dotýkalo.“

Ako vojna trvá už niekoľko rokov, Ľudmila Garjanská vidí, že ľudia si postupne:

Vojnu už neberieme tragicky

„Aj u nás si privykli, že na Ukrajine je vojna. Na začiatku som cítila veľký súcit na slovenskej strane.“

„Hneď začali zbierky. Ľudia chceli pomôcť, videli, aká je kríza na hranici, koľko ľudí prichádza. Postupne si ľudia akoby zvykli a už to neberú tragicky. Už sa ich natoľko nedotýka tá hrôza, akú vojna prináša.“

Národnostné vysielanie Slovenského rozhlasu vojna preverila a ukázala, že je potrebné, lebo pri podobných príležitostiach dokáže okamžite účinne pomôcť aj vďaka odborne pripraveným redaktorom, k akým patrí aj Ľudmila Garjanská.

Viac sa dozviete aj z archívu STVR bez reklám a zadarmo v podcaste Rádia Regina Východ Aj my sme rozhlas.

Zdroj: Slovenský rozhlas, Rádio Regina Východ, STVR - Stanislav Háber