V 60. rokoch 20. storočia posunul Jozef Sušienka slovenskú keramiku od úžitkovosti k voľnému sochárstvu. Formovaním hlinenej hmoty z ruky redefinoval modernú slovenskú plastiku. Jeho radikálny prístup priniesol medzinárodný ohlas, zavŕšený Zlatou medailou v talianskej Faenze (1972), čím sa zaradil k európskej elite umeleckej keramiky. Systematicky realizoval monumentálnu tvorbu integrovanú do architektúry. Svoje biomorfné objekty kontextuálne vkladal do mestskej a parkovej krajiny, kde funkčne a citlivo dotvárali mikroprostredie. Súčasný stav týchto exteriérových diel je však kritický. Podliehajú likvidácii a zániku, pretože spoločnosť nedokáže doceniť hodnotu tohto významného modernistického dedičstva.