BOREC, Tomáš
vedecký pracovník, redaktor, spisovateľ, diplomat
Dátum narodenia: 27. 4. 1938 Budapešť, Maďarsko
Životopis
Vyštudoval Chemickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (1961), vedeckú hodnosť CSc. (dnes PhD.) získal v Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied (1972).
V Československom rozhlase pracoval v rokoch 1972 – 1992. Viedol novovzniknutú Redakciu vedy a techniky, ktorá sa zameriavala na popularizáciu poznatkov vedy a výskumu a ich zavádzanie do praxe. Kolektív redakcie získal prestížnu cenu Československej a dva razy Slovenskej akadémie vied a celý rad ďalších uznaní z novinárskych súťaží. Novinársky sa venoval najmä vtedy ešte pomerne novej oblasti kozmického výskumu. Pôsobil tiež ako čs. delegát v sekcii vedy a techniky OIRT (Medzinárodná organizácia pre rozhlas a televíziu). V roku 1983 prešiel do Hlavnej redakcie spravodajstva ako komentátor, od roku 1984 bol vedúcim vnútropolitickej redakcie, kde sa podieľal na zavedení moderovaného vysielania spravodajských relácií.
V rokoch 1989 – 1992 bol stálym zahraničným spravodajcom Čs. rozhlasu v Budapešti. Okrem aktuálneho spravodajstva písal o udalostiach, ktoré v tom čase výrazne ovplyvňovali politické dianie v Maďarsku – reportáže zo symbolického pohrebu hrdinu revolúcie 1956 Imreho Nagya, zo strihania zátarás na rakúdsko-maďarskej hranici, či z exodu občanov NDR cez Maďarsko a ďalšie – väčšinou skončili v redakčnom „šuplíku“ pre nezáujem vtedajšieho vedenia Čs. rozhlasu.
Po novembri 1989 už systematicky mohol informovať o revolučných premenách, ktoré sa v Maďarsku uskutočňovali formou „Rozhovorov pri okrúhlom stole“. Prinášal reportáže z prvých slobodných volieb na jar 1990 a o vzniku demokratickej vlády J. Antalla, z podpisu Vyšehradskej dohody, z konferencie o zrušení Varšavskej zmluvy alebo z odchodu posledných jednotiek sovietskej armády. Venoval sa tiež spravodajstvu o dianí v kauze Gabčíkovo-Nagymaros, reportoval z demonštrácií proti vodnému dielu a informoval aj o postupnom zhoršovaní susedských vzťahov v dôsledku rozdielnych názorov na uplatňovanie práv národnostných menšín.
Po návrate z Budapešti v roku 1992 vstúpil do diplomatických služieb na Ministerstvo medzinárodných vzťahov (neskôr Ministerstvo zahraničných vecí SR), na Tlačový odbor. V rokoch 1993 – 1998 pôsobil na Veľvyslanectve SR v Maďarsku v diplomatickej hodnosti 1. veľvyslaneckého tajomníka. Po návrate na ministerstvo pracoval ako vedúci Oddelenia susedných štátov na 2. teritoriálnom odbore (1998 – 1999). V rokoch 1999 – 2003 bol riaditeľom Odboru zahraničnej politiky v Kancelárii prezidenta SR, potom pôsobil na Ministerstve hospodárstva SR ako riaditeľ Odboru protokolu (2003 – 2004).
Po odchode do dôchodku pracoval v PR agentúre Neopublic Porter Novelli (2004 – 2013) ako copywriter, potom až do roku 2020 pôsobil opäť na Tlačovom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, kde redigoval rezortný časopis Svet a my. V tom istom čase prednášal predmet „Diplomatický protokol“ na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity.
Je nositeľom ocenení: Vzorný pracovník Čs. rozhlasu, Zaslúžilý pracovník Čs. rozhlasu (1986), Rezortné vyznamenanie Ministerstva výstavby a techniky (1980), Medaila prezidenta SR (2003), Strieborná plaketa ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (2018).
Publikačná činnosť mimo rozhlasu
Stovky vedecko-popularizačných článkov v deníkoch, týždeníkoch a mesačníkoch, scenáre pre televízny mesačník Kazeta (veda a technika pre mládež).
Knižné publikácie
Sklo-novodobý technický materiál (1966), Tavené horniny-tavený kremeň (1970), Dobrý deň, pán Ampère (1973, 1978, 1989, Sofia 1976, Lipsko 1989, Frankfurt/Main 1979, 1983, Budapešť 1980, Praha 1981, Minsk 1981, Bukurešť 1986), Sklené zázraky (1974), Biznis etiketa pre manažérov (2007, 2010), Manažéri na cudzom parkete (2009), príspevok v Svedectvá a príbehy k 25. výročiu slovenskej diplomacie (2018).