Životopis

V roku 1926 absolvoval Vyššiu školu strojnícku v Bratislave. V apríli 1931 sa stal prvým Slovákom, ktorý získal licenciu rádioamatéra (volací znak OK3SP). Po získaní štipendia na zahraničné štúdium od Krajinského úradu v Bratislave odišiel v roku 1932 na šesťmesačný pobyt v Drážďanoch, k významnému prof. Heinrichovi Barkhausenovi.

V roku 1933 úspešne ukončil štúdium Elektrotechnickej fakulty na Vysokom učení technickom v Brne. Stal sa prvým slovenským inžinierom slaboprúdovej elektrotechniky. Ani pol roka po získaní diplomu si nemohol nájsť prácu. Napokon za pomoci Dr. Júliusa Randýska ho 1.6.1934 zamestnali v bratislavskej pobočke Radiojournalu, kde zastával funkciu operátora vysielacej techniky. Odtiaľ bol k 1.6.1936 preložený na ústredie Radiojournalu v Prahe, kde ho pridelili do tzv. Laboratória k Ing. Kleinovi, ktoré sa zaoberalo hlavne akustickými úpravami rozhlasových štúdií.

Zažil prezidentov 1.Československej republiky

S. Šuba bol tak prítomný pri vysielaní i nahrávaní významných osobností vtedajšieho verejného života, vrátane prezidentov Masaryka a Beneša. Za nimi chodili technici s prenosným zariadením na pražský Hrad a nahrávali ich prejavy na „vosky“ – teda voskové platne, záznamové médiá používané pred érou magnetofónových pások. Ako spomínal S. Šuba, iba raz počas svojho pražského pôsobenia, bol svedkom návštevy prezidenta E. Beneša priamo v štúdiu, keď sa jeho prejav vysielal naživo. Posledné „živé“ vysielanie zažil v jednom z najtragickejších momentov československej histórie, pri vyhlasovaní kapitulácie ČSR po mníchovskom diktáte na jeseň 1938.

Spoluzakladateľ evakuovaného košického rozhlasu v Prešove

Po mníchovských udalostiach roku 1938 a vyhlásení autonómie pre Slovensko S. Šubu 2.januára 1939 z Prahy preložili do Prešova. S.Šuba vo funkcii technického správcu spolu s riaditeľom Antonom Prídavkom začali budovať rozhlasové štúdio v Prešove, v priestoroch divadla, sídliaceho v budove hotela Savoy. Ako neskôr spomínal sám Šuba, okrem nich dvoch tvorili vtedy všetok personál štúdia: technik Ján Gabko, ktorý mal jediný linkový zosilňovač na batérie a dva Marconiho 8-boké mramorové mikrofóny typu Reiss a telefónny prístroj, administratívna pracovníčka Helena Dzubáková a upratovačka pani Štróblová.

Po rozbití Československa v marci 1939 prišiel slovenský rozhlas o signál presného času, ktorý sa dovtedy prijímal z pražskej hvezdárne. Zásluhou Šubu sa od 22. mája 1939 časový signál opäť začal vysielať práve z Prešova a riadili sa ním aj Slovenské železnice.

Prešovské štúdio zabezpečovalo aj národnostné vysielanie, najmä ukrajinské. Redakciu viedol Andrej Rudlovčák. Zabezpečovali prenosy z gréckokatolíckych kostolov a škôl - hlavne zborové spevy a pásma, zriedkavo aj samotné bohoslužby. Prešovský rozhlas sa neraz podieľal aj na reláciách nemeckého oddelenia Slovenského rozhlasu, napríklad na prenosoch zo zhromaždení Deutsche partei, akým bola na jeseň 1943 početná manifestácia v Kežmarku, na ktorej vystúpil Franz Karmasin, vodca karpatských Nemcov na Slovensku.

Rozhlasová technika z Prešova použitá pre vysielanie Slobodného slovenského vysielača

Začiatkom augusta 1944 spolu s technikom Samuelom Hruškovicom dostal úlohu technicky pripraviť možnú evakuáciu prešovského štúdia do Banskej Bystrice. Po rokoch na to spomínal takto: „V tejto napätej situácii, keď sa už blížil front na východe, predstavení mesta a armády boli medzi nimi i dokonca generál Malár, poradili úradom a iným inštitúciám, aby sa presťahovali so svojou činnosťou ďalej na tzv. pokojnejší a bezpečnejší západ. Vtedy a po mojom návrhu ma Prídavok poslal hľadať vhodnejšie miestnosti pre prípad evakuácie, a to do Bystrice. Všetko je už známe, to je, že sme sa usadili v Evanjelickom spolku a potom zase v šatni na javisku. Keď sme začiatkom augusta 1944 preniesli časť zariadenia (podľa jeho ďalších spomienok to bolo za „vagón“ techniky – pozn.red.), nečakane ho použili povstalci za vedenia redaktora Gaba Rapoša a to bolo to štúdo Slobodného slovenského vysielača.“

Augustové udalosti v prešovskom rozhlase

Šuba sa po prevoze techniky vrátil späť do Prešova. 27. augusta 1944 o 17:32 hod tam zaznamenali, že bol odrazu prerušený kábel Prešov-Bratislava na zosilňovacej stanici v Ružomberku. „Prerušili nielen všetky telefónne spoje, ale i naše modulačné vedenie spolu s dorozumievacím. Vojak, či partizán, ktorý sa objavil na linke sa dal dosť rýchlo presvedčiť a povolil personálu spojov zapojiť nám bratislavský rozhlas s podmienkou, že sa nezmienime o tom, čo sa stalo v Ružomberku (27. augusta 1944, dva dni pred oficiálnym vypuknutím SNP, tu partizáni zlikvidovali a zajali viac ako 100 nemeckých vojakov a príslušníkov SS. Išlo o prvé ozbrojené prevzatie kontroly nad okresným mestom na Slovensku – pozn.red), že budú sledovať naše hovory a okamžite nás rozpoja.

Šuba spomína, ako mu ráno 30.8.1944 volal do Prešova Ing. Karol Dillnberger z Banskej Bystrice, aby mu poradil pri spúšťaní rozhlasového zariadenia, ktoré tam začiatkom augusta namontoval. Dôvodom bolo, že povstalci chceli odtiaľ začať vysielať. Situáciu ďalej opísal takto: Ešte do rána 30.augusta.1944 sme mali obe spojenia na Bratislavu, t. j. na Banskú Bystricu i Ružomberok v poriadku, lenže ráno o 9.20 boli opäť prerušené, takže od tej chvíle sme ostali programovo odrezaní od Bratislavy. Toho 30 augusta sme však dostávali z Bratislavy moduláciu po vysokofrekvenčnom vedení cez Banskú Bystricu až do chvíle, keď o 11.h. spustili svoje prvé vysielanie pracovníci Slobodného slovenského vysielača Ale Prešov sa nepripojil na Banskú Bystricu a išiel sám so svojim programom.“

Samuel Šuba považuje za jeden zo svojich najdramatickejších dní 31.august 1944, keď vo večerných hodinách bolo štúdio v Prešove obsadené nemeckým vojskom a okamžite museli prerušiť vysielanie. Poručík Wegener pred neho položil mapu Banskej Bystrice a chcel, aby mu ukázal, kde je to štúdio, odkiaľ sa vysiela. Tvrdil, že nič nevie. Šuba nakoniec zotrval v Prešove do začiatku novembra, keď nastúpil na liečenie do Piešťan. Posledný záznam technickej prevádzky rozhlasového vysielania z Prešova je z 2.decembra 1944. Po tomto dni začalo sťahovanie prešovského rozhlasu do Banskej Bystrice, iróniou osudu práve do priestorov rímsko-katolíckej školy na Hornom námestí, ktoré kedysi S.Šuba pripravoval práve pre túto príležitosť a ktoré sa potom - bez toho že by to autori tejto akcie pôvodne predpokladali - využili na činnosť Slobodného slovenského vysielača.

Obnova zničených rozhlasových zariadení

Od apríla do júna 1945 pracoval na vysielači Slovenskej národnej rady v Košiciach. Povereníctvom SNR pre informácie bol 14.septembra 1945 menovaný za technického riaditeľa Československého rozhlasu - riaditeľstva pre Slovensko a do tejto funkcie nastúpil 1.10.1945. Významne sa podieľal na obnove technického zariadenia v bratislavskom rozhlase, ktoré pri ústupe poškodili Nemci. V roku 1947 sa stal vedúcim technického ústredia v Bratislave, kde mal na starosti aj plánovanie výstavby budovy rozhlasu v Bratislave v nových priestoroch na vtedajšej Legionárskej ulici.

Ako sa možno dočítať zo zápisnice tzv. národnej správy (Splnomocnenej komisie pre správu rozhlasu na Slovensku, ktorá po vojne dva roky riadila činnosť inštitúcie) z 20. marca 1947, S.Šuba zastupoval Československo na dôležitom medzinárodnom podujatí, ktoré malo zásadný význam pre rozvoj rozhlasového vysielania po 2.svetovej vojne: „NS povoľuje cestu riad. Ing. Šubovi na schôdzku technickej sekcie OIR v Monte Carlu v dňoch od 9. -14. apríla t. r. už aj z tých príčin, že sa jedná o takú dôležitú vec, ako je pridelenie vĺn.“ (OIR- Organisation Internationale de Radiodiffusion , Medzinárodná organizácia rozhlasového vysielania . Na zasadnutí sa mali prideľovať frekvencie pre povojnové rozhlasové siete jednotlivých európskych štátov, aby sa zabránilo vzájomnému rušeniu signálov – pozn. red.)

Návrat do Košíc

Po 4-ročnom pôsobení v Bratislave sa Samuel Šuba opäť vrátil na východné Slovensko, kde od 1.mája 1949 zastával funkciu technického šéfa košického rozhlasu. Svoju rozhlasovú kariéru ukončil 31.mája 1954, na deň presne po 20 rokoch práce od svojho nástupu do tejto inštitúcie.

Následne od 1.júna 1954 sa zamestnal ako odborný asistent na Vysokej škole technickej v Košiciach (t. č. Technická univerzita v Košiciach – pozn.red.), odbor banského inžinierstva, neskôr ako inžinier I. stupňa a samostatný odborný pracovník na Katedre fyziky (TUKE) a pred odchodom do dôchodku (1971) pôsobil na Katedre experimentálnej fyziky Univerzity P. J. Šafárika (UPJŠ) v Košiciach.

Spolupracoval na výstavbe Hvezdárne na Skalnatom plese, vytvoril niekoľko modelov patentov Jozefa Murgaša, venoval sa chronometrii. Publikoval odborné články o televíznej technike, bol aj autorom niekoľkých patentov, ku ktorým patril aj nový spôsob diferenciálneho kľúčovania telegrafných vysielačov.

Samuel Šuba - 100 rokov košického rozhlasu - Rádio Regina Východ - STVR