Novinárske začiatky

Ako stredoškolský študent prispieval do študentských časopisov a ružomberských novín. Pôvodne sa zamestnal ako redaktor v pražských novinách vychádzajúcich po maďarsky – Prágai Magyar Hírlapu, kde sa venoval politickému spravodajstvu a od roku 1933 pôsobil v ďalšom maďarskom časopise Magyar Újságu.

Práca v rozhlase

V Radiojournale v Prahe pracoval v rokoch 1936 – 1939. Na príhovor vtedajšieho ministra spravodlivosti Ivana Dérera ho prijali do maďarskej redakcie a zároveň ho poverili vydávaním po maďarsky píšuceho časopisu Rádió Hírszolgálat. Náplňou jeho práce bolo monitotovanie a vysielanie správ z Maďarska, neskôr Rakúska a Nemecka. Pre svoje protifašistické názory a postoje sa Donner dostával do sporov s maďarskými nacionalistami i slovenskými autonomistami. Jeho spravodajstvo si všímalo aj ríšskonemecké ministerstvo propagandy. Po prijatí Mníchovskej dohody a odstúpení Sudet Nemecku sa mu Nemci vyhrážali, že po obsadení Česko-Slovenska zle dopadne.

Tragická smrť

Ráno 15. marca 1939 po okupácii Čiech a Moravy spáchal v budove Česko-Slovenského rozhlasu samovraždu. Posledné chvíle jeho života opísal jeho kolega Miroslav Disman, vedúci legendárneho Dismanovho rozhlasového hereckého súboru: “Vo chvíli, keď prvý nemecký vojak vstupoval do mramorovej haly rozhlasu a zamieril k oknu pred inšpekciou, dopadlo za týmto oknom telo slovenského hlásateľa Pavla Donnera. Predobrý človek a otec niekoľkomesačnej dcérky sa vrhol zo šiesteho poschodia s prerezanými žilami na rukách – náš prvý padlý v budúcom boji o československý slobodný rozhlas. Ležal tam s tvárou k oblohe, s rukami široko rozhodenými, od zápästia mu stekali na zem dva pramienky svetločervenej krvi. V náprsnom vrecku mal list K. Sidora (spolužiaka na ružomberskom gymnáziu) s pozvaním do Bratislavy a s ponukou významného postu… Pavol volil inú cestu.”

Meno Pavla Donnera je na pamätnej tabuli vedľa vstupu do Českého rozhlasu na Vinohradskej ulici v Prahe venovanej obetiam protifašistického odboja z radov pracovníkov rozhlasu.

Donner preložil do maďarčiny niekoľko Masarykových spisov a niektoré knihy Karla Čapka a Edvarda Beneša.