Životopis

Absolvoval štúdium slovenčiny, občianskej náuky a dejepisu na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1955). Pôvodne učiteľ v Ružomberku (1955 – 1956), potom asistent na Katedre slovenčiny Vyššej pedagogickej školy v Banskej Bystrici (1956 – 1959), profesor na Strednej poľnohospodárskej škole technickej v Mošovciach (1959 – 1961), krátko redaktor denníka Smer (1961 – 1962).

V Československom rozhlase Banská Bystrica pôsobil ako prvý vedúci literárnej redakcie (1962 – 1969), autorsky pripravoval reportáže, rozhovory, pásma, fejtóny, recenzie kníh. O vtedajšej práci v rozhlase si v roku 2003 zaspomínal:

„Pred mikrofónom som mal vždy veľkú úctu, či som chodil do terénu s ťažkým a veľkým poruchovým reparťorom alebo neskôr s kvalitnou švajčiarskou nagrou, navyše s prideleným technikom. Dostal som sa s ním takmer všade, nielen na družstvá, do podnikov, ale aj do ateliérov významných maliarov, na prehliadky ochotníckych súborov, na premiérové predstavenia všetkých profesionálnych divadiel v kraji. S mikrofónom a nahrávacími pásmi ma poslali za čelnými predstaviteľmi partizánskeho hnutia žijúcimi v Rusku. Nielenže som videl, že niektorí z nich žijú v biednych podmienkach, ale poodhalil som aj roky skrývanú a propagandou mystifikovanú odvrátenú tvár legendarizovaného Povstania Nádejám sa, že to všetko azda nezaniklo na večné časy v takom prchavom éteri.“

Zapojil sa do protiokupačného vysielania banskobystrického rozhlasu v auguste 1968.

„Keď o tom premýšľam hlbšie, dôvernejšie chápem tých, ktorí v auguste roku 1944 odchádzali do hôr a odvážne bojovali proti technickej i ľudskej presile. Podobne ani my sme neváhali ani chvíľku, keď v auguste 1968 prišiel k nám okupant preoblečený za priateľa na večné časy. Vedeli sme, kde je naše miesto, brali sme mikrofón ako zbraň a išli sme za vlastnou skúsenosťou do svojho malého povstanie. Keďže vstup do rozhlasovej budovy strážil cudzí vojak s automatom v ruke, rozhodli sme sa prihovárať našim poslucháčom z náhradných, konšpiratívne utajovaných pracovísk, striedali sme sa spolu s Otou Plávkovou, už nebohým Zdenkom Oravcom, Štefanom Turňom, Karolom Demuthom ako technikom.“

Po nútenom odchode z rozhlasu bol odborný asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty (1969 – 1973), pracoval ako referent Krajskej organizácie pre rozvoj techniky (1973 – 84 a 1988 – 90) a ako dokumentátor Ústavu lúk a pasienkov (1984 – 1988). Aj keď nemohol oficiálne publikovať v rozhlase, jeho príspevky sa odvysielali pod menom učiteľky Oľgy Kráľovej.

V roku 1990 rehabilitovaný, prednášal teóriu a dejiny slovenskej literatúry na Pedagogickej fakulte a na Fakulte humanitných vied Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici. Bol členom rozhlasovej rady (1992 – 1994).

Aj v 90. rokoch externe spolupracoval s rozhlasom v Banskej Bystrici. Bol autorom esejí, pásiem. Napísal scenár k verejnej nahrávke Myšlienka sa v znoji kúpe (1997), ktorá sa odvysielala pri príležitosti 40. výročia vzniku regionálneho banskobystrického štúdia.

Autor literárnovedných publikácií Dielo Ľuda Zúbka (1985), Návrat prozaičky Jaroslavy Blažkovej (1992), Dotyky a prieniky nad textami diel literatúry pre deti a mládež (1997), Paradoxný svet literatúry faktu (2000), štúdií o slovenských spisovateľoch Z prelomu storočí, z rozhrania žánrov (2006) a biografickej knihy o Jurajovi Kuniakovi Obnažovanie koreňov (2007). Edične pripravil na vydanie diela Ľudmily Podjavorinskej, Ľuda Ondrejova, Ľuda Zúbka.

Nositeľ ceny rektora Univerzity Mateja Bela (1997), Veľkej zlatej medaily Univerzity Mateja Bela (1999), Ceny Trojruže za významné dielo literatúry pre deti (2000).

Štefan Šmihla pripravil o jeho rozhlasovej tvorbe reláciu Ja a rádio (2003).