Životopis

Absolvoval štúdium rádioinžinierstva na Elektrotechnickej fakulte Vysokého učení českého v Brne (1937, Ing.) a študijné pobyty v Nemecku a Holandsku (1938), Taliansku (1941) a v USA (1947).

V Československom, resp. Slovenskom rozhlase bol vedúci pracovník technickej kontroly všetkých vysielačov na Slovensku (1938 – 1953). V roku 1938 založil firmu IDEIX na vývoj, konštrukciu a súčiastok pre rádioamatérov, neskôr aj firmu RADIUS na predaj a servis rádioprijímačov a elektrospotrebičov.

Zaslúžil sa o povstalecký rozhlas

Počas Slovenského národného povstania technicky zabezpečoval vysielanie Slobodného slovenského vysielača, po zbombardovaní budovy banskobystrického rozhlasu nemeckým letectvom 2. 9. 1944 už na druhý deň zabezpečil náhradné vysielanie.

Na tieto chvíle spomínal v roku 1964: „Spomenul som si na 1,5 kW vysielač zabezpečovacej služby blízko letiska Tri duby. Hneď sme sa vybrali pozrieť, v akom je stave. Spojil som sa ihneď so svojím priateľom Ing. Švejnom, z oceliarní v Podbrezovej. Ing Švejna sa veci ujal tak energicky, že sa výsledok prejavil v rekordnom čase. Druhý deň dňa 3. septembra ráno bol vysielač elektricky a mechanicky hotový, pripravený na vysielanie. Aby sa predišlo zničeniu aj tohto vysielača, namontovali sme ho do nákladného auta, aby tak mohol stále meniť svoje stanovištia.“

Zabezpečil spolu s Imrichom Ikrényim náhradné vysielanie z letiska Tri duby, neskôr zo Zvolenského zámku, z Brezna, Slovenskej Ľupče i z Dubovej.

V rokoch 1946/47 ako prvý na Slovensku experimentoval s možnosťami príjmu vzdialených televíznych vysielaní z Paríža a Moskvy. V roku 1947 skonštruoval prvú snímaciu aparatúru televíznych programov na Slovensku. V tomto roku uskutočnil aj televízne spojenie zo Sliača na Hodinovú vežu na Námestí SNP v Banskej Bystrici.

V Sliači v roku 1950 predviedol aparatúru vlastnej konštrukcie, s ktorou uskutočnil prvé televízne vysielanie na Slovensku – ešte pred spustením pravidelného vysielania Československej televízie z Prahy v roku 1955 predstavil verejnosti prvú televíznu súpravu, zostrojenú pre Technické múzeum v Košiciach.

Po roku 1948 perzekvovaný

Po znárodnení jeho firmy bol v roku 1951 v rámci akcie B násilne s rodinou vysťahovaný z domu v Banskej Bystrici k svokrovcom do Lučatína. V roku 1952 sa presťahoval do Bratislavy, kde v jednoizbovom byte bývala päťčlenná rodina.

Najprv pracoval v Slovenskej akadémii vied a v Geologickom ústave Dionýza Štúra, neskôr viedol centrálny výskum prijímacej televíznej techniky na Slovensku. Zaslúžil sa o postavenie televízneho vysielača v Bratislave na Kamzíku, a nie, ako sa pôvodne plánovalo, v strede mesta.

Zároveň tiež pracoval ako technický komisár a správca vysielača v Banskej Bystrici.

V rokoch 1967 – 1977 pôsobil v NSR ako výskumný pracovník vo firme BOSCH.

Odborné články publikoval v časopisoch Naša veda, Svet vedy, Technické noviny, ale aj v zahraničných periodikách v Nemecku a USA. Je autorom publikácií Kanálové voliče televízorov (1960), Zlepšenie televízneho príjmu (1963).

Bol vyznamenaný pamätnou plaketou za prínos k rozvoju Slovenskej televízie in memoriam.