Z Hviezdoslavovho Kubína až do televízie

J.Hauserová patrila k pravidelným súťažiacim na Hviezdoslavom Kubíne. Prednášala najmä svoje obľúbené diela od Miroslava Válka a srbského básnika Vaska Popu. Charakterizoval ju hlboko zvnútornený, pritom analyticko-racionálny prejav, ktorým náročný básnický text precízne a pre poslucháča jasne predniesla.

V roku 1967, keď nastúpila na miesto referentky na Povereníctve školstva a kultúry, ju oslovili z produkcie Hlavnej redakcie programu, že sa pripravuje konkurz na televíznu hlásateľku. V decembri 1967 sa ho úspešne zúčastnila. Na novú profesiu ju pripravoval – ako pred ňou aj ostatné kolegyne – Dušan Gábor, kedysi sám rozhlasový hlásateľ.

Ale po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 televízia prešla na niekoľko dní do ilegality a vysielala z rôznych utajených miest. Až keď sa začiatkom septembra vrátila do svojho sídla do budovy bývalej Tatrabanky na námestí SNP v Bratislave, mohlo skúšobné obdobie J.Hauserovej pokračovať.

Po odchode niektorých hlásateliek už začala dostávať šancu aj „naostro“, hoci zväčša len v menej sledovaných, dopoludňajších hodinách. Prvé celovečernú zmenu absolvovala počas Štedrého večera 1968: štyri hodiny živého vysielania bez čítacieho zariadenia.

Pred kamerou, za kamerou...

V roku 1975 prešli programové hlásateľky do novej budovy Slovenskej televízie v Mlynskej doline. S novým prostredím prišli aj nové príležitosti a Jana Hauserová začala okrem hlásenia programu účinkovať v reláciách ako Kazeta, Mladé rozlety, Mladými očami, Dni československej tvorby v krajinách RVHP, spevácke súťaže, nahrávala komentáre k prírodopisným filmom, viedla besedy pri Otvorených dňoch televízie.

K jej práci patrila aj účasť na rôznych akciách spoločenského a kultúrneho života, napríklad uvádzanie premiér filmov za účasti hercov, scenáristov, režisérov, speváckych súťaží mladých talentov či konferovanie podujatí na poľnohospodárskej výstave Agrokomplex v Nitre.

Pre televíziu scenáristicky i redakčne pripravovala Televízny informačný kaleidoskop, scenáre ku krátkym propagačným filmom a dramaturgicky spolupracovala s Hlavnou redakciou dokumentov. 70. a 80. roky 20. storočia tak boli vrcholom jej televíznej kariéry.

Po Novembri 1989 prešla na redaktorský post, na ktorom pripravovala najmä relácie o poézii a to nielen pre televíziu, ale aj rozhlas.

Takmer 35 rokov práce v médiách

Na záver svojho pôsobenia prijala v r. 2000 miesto hlásateľky v Slovenskom rozhlase a písala aj scenáre venované divadelným a filmovým umelcom. V ďalšom roku odišla do predčasného dôchodku. S manželom Jánom Kamenistým (nar. 1941) novinárom, prekladateľom, odborníkom na umelecký prednes a častým porotcom recitačných súťaží, majú dve dcéry.