História

Brigita Letovancová

LETOVANCOVÁ, Brigita, rod. KOSSOVÁ

redaktorka

Dátum narodenia: 8. 5. 1943 Bratislava

Životopis

Absolvovala štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1966). Počas štúdia si vybrala špecializáciu Rozhlas a chodila na semináre a praktické cvičenia do Slovenského rozhlasu na Zochovej ulici k Zore Dagmar Kločkovej a Perle Karvašovej.

Rozhlasová redaktorka

V Československom, resp. Slovenskom rozhlase pracovala v rokoch 1966 – 1996. Začínala ako redaktorka Rozhlasových novín, od roku 1967 bola redaktorka Vysielania pre Západoslovenský kraj, neskôr hlavný sekretár a od roku 1990 šéfredaktorka. Venovala sa predovšetkým spravodajstvu a publicistike z oblasti kultúry a školstva, pripravovala príspevky do relácií Západoslovenský rádiodenník, Hlasy a ozveny. Západoslovenský kraj bol bohatý na kultúrny život profesionálny aj amatérsky.

Mapovala dianie v kultúrnych inštitúciách vo vtedajšom Západoslovenskom kraji, pripravovala napr. relácie o Divadle Andreja Bagara v Nitre, o Bábkovom divadle v Nitre, Divadle pre deti a mládež v Trnave (dnes Divadlo Jána Palárika v Trnave), o Maďarskom krajovom divadle v Komárne (dnes Divadlo Móra Jókaiho). Odvysielala mnoho rozhovorov s významnými osobnosťami slovenskej kultúry pôsobiacimi v Západoslovenskom kraji: s režisérmi Jurajom Nvotom, Blahom Uhlárom, Karolom Spišákom, Jánom Hižnayom, hercami Mariánom Slovákom, Jánom Greššom, Hildou Augustovičovou, Jarom Filipom, s národným umelcom keramikárom Ignácom Bizmayerom, ktorý žil v Modre, a mnohými ďalšími. Jej spolupracovníkom bol aj historik Pavel Dvořák, ktorý žil v Budmericiach.

Desať rokov zaznamenávala, ako sa priestory Piaristického gymnázia v Trenčíne menia na krásnu Galériu Miloša Alexandra Bazovského („každú tehlu som držal v ruke", povedal jej riaditeľ galérie, výtvarník Ladislav Moško), aj rekonštrukciu Trenčianskeho hradu a jeho slávnej Omarovej studne. Nahrávala príspevky v Západoslovenskom múzeu v Trnave, vo Vlastivednom múzeu v Nitre, v okresných knižniciach, múzeách a galériách, na hrade Červený kameň, približovala tvorbu ochotníckych divadelných súborov.

Na svoju prácu v roku 2019 spomínala: „Milovala som rozhovory s tými múdrymi, úžasnými talentovanými ľuďmi, s ktorými som sa stretávala. My sme robili západoslovenské vysielanie, na západnom Slovensku boli galérie, divadlá, múzeá, ochotníci, jednoducho široké spektrum kultúrnych aktivít a robila som to naozaj veľmi rada. Mala som hlavne dobrých poradcov, v Západoslovenskom múzeu v Trnave bol zástupca riaditeľa Peter Horváth, ktorý mi vždy povedal, čo kde a o čom sa budeme zhovárať, v Divadle Andreja Bagara v Nitre, to bola vtedy výstavná skriňa nášho herectva, kde hrali úžasní ľudia. bolo sa o čom rozprávať. Ja som chodila na generálky do divadiel, aby som vedela, o čom to je, aby som to nerobila od stola. Snažila som sa urobiť to tak, aby tomu aj ostatní rozumeli.“

Zúčastnila sa na protiokupačnom vysielaní rozhlasu v auguste 1968.

V rozhlase pracovala do 31. marca 1997, keď musela nedobrovoľne odísť. Rozhodnutím ústredného riaditeľa SRo bola zrušená Odborná redakcia Západoslovenského vysielania SRo a dostala výpoveď.

Bola podpredsedníčka Slovenského syndikátu novinárov.

Pôsobila aj ako podpredsedníčka Rady Literárneho fondu a predsedníčka sekcie pre žurnalistiku a novinársku fotografiu.

Za svoju dlhoročnú prácu v oblasti rozhlasu a kultúry dostala niekoľko ocenení: Pamätnú medailu Čs. rozhlasu k 20. výročiu pôsobenia v rozhlase a medailu Vzorný pracovník Čs. rozhlasu, medailu Za zásluhy o rozvoj Západoslovenského kraja a pamätné medaily rôznych kultúrnych inštitúcií v Západoslovenskom kraji.

O jej živote a rozhlasovej práci odvysielal Slovenský rozhlas >> Nočnú pyramídu.