Životopis

Maturoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici (1940). Pôvodne bol úradník. V Československom rozhlase pracoval v rokoch 1952 – 1980 ako režisér Slovesnoumeleckej realizácie. O svojich rozhlasových začiatkoch hovoril v rozhovore s Jurajom Kulíkom v roku 1996: „Začalo sa to chvíľkami poézie, krátkymi umeleckými prózami a niekedy aj náročnejšími publicistickými textami. Ctibor Kováč totiž razil heslo: ,Z rozhlasu ani slovo bez režiséra!´ A tak to, čo sa nahrávalo na pás v roku 1952 -- keď som prišiel ja, sa prechádzalo na záznam – muselo mať režiséra. Neskôr sme robili aj tzv. režijný dozor pri nahrávaní tanečných piesní – najmä kvôli správnej slovenčine – dodnes si myslím, že to tým piesňam neuškodilo...“

Režíroval všetky druhy slovesno-umeleckých a hudobno-slovných relácií, napr. zábavnú reláciu Panoráma, cykly súťažných zábavných verejných nahrávok Zrod a Letokruhy, verejné nahrávky silvestrovských programov. „Letokruhy boli verejné nahrávky kvízu, s ktorými sme precestovali takmer celé Slovensko, spoznávali jeho obyvateľov, ich nadšenie, prednosti. Príprava verejných nahrávok bola náročnejšia ako v štúdiách, ale pre mňa mali ohromnú výhodu. Bol som totiž svedkom bezprostrednej reakcie publika a vedel som, čo zabralo tu, zaberie aj pri prijímačoch.“

Režíroval aj rozhlasové hry, dramatizácie, rozprávkové hry a adaptácie divadelných hier: Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Obec Stepančikovo (1956), Jozef Horák: Svadba v Sitne (1967), Ivan Izakovič: Úbohý Pyrrhus (1968), Tom Stoppard: Albertov most (1969), Peter Jaroš: Kráľovstvo Chimenéza (1970), Stanislav Štepka: Aj tí naši píjavali (1976), Ján Štrasser: Šesť žien Henricha kráľa (1976), Jarmila Štítnická: O Finistovi --- jasnom sokolovi (1978).

O svojej práci režiséra povedal: „Myslím, že som mal povesť prísneho až priprísneho režiséra, s ktorým sa vždy dlhšie nahrávalo. Účinkujúci mali čoraz menej času, pretože pribudli televízia, film, dabing. Ja som však od interpreta vždy dôsledne vyžadoval, aby vyslovil a zahral to, čo autor napísal.“

Vytvoril mnoho epizódnych postáv v rozhlasových hrách, veľkú popularitu si získal postavou Adama Tajgalíka v rozhlasovom seriáli Čo nového, Bielikovci? Povestným sa stala Tajgalíkova fráza „ako je aj pravda.“ A ako vnímal postavu Adama Tajgalíka sám Anton Glézl? „Tajgalík, to bola moja najobľúbenejšia postava. Snažil som sa do nej dať životnosť a vierohodnosť. Ak totiž poslucháč uverí hercovi, uverí autorovi. Chcel som vykresliť Tajgalíkovu prostú ľudovú múdrosť a vrodený alebo vypestovaný zmysel pre spravodlivosť.“

Účinkoval aj v niektorých slovenských celovečerných filmoch a televíznych inscenáciách – Štyridsaťštyri (1957), Pieseň o sivom holubovi (1961), Život na úteku (1975). Autor mnohých krátkych rozhlasových humoristicko-satirických scénok.

Získal hlavnú cenu na Festivale pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch za réžiu hry Petra Kováčika Viadukt (1977). Dostal Cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov za rozhlasovú tvorbu (1973).