Grécke mýty, eposy a drámy sa stali nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie pre európsku literatúru v jej nasledujúcich vývinových obdobiach. Kresťanský stredovek priniesol do literatúry legendy o svätcoch a rozsiahle trubadúrske spevy, ale od 14. storočia sa začínajú Európou šíriť myšlienky humanizmu a renesancie, ktoré prevratne zasiahli aj do literatúry a inšpirovali Danteho k vytvoreniu Božskej komédie, Boccaccia k Dekameronu, Rabelaisa s Garagntuovi a Pantagruelovi a Shakespeara k jeho drámam Hamlet, Rómeo a Júlia či Kráľ Lear. Zároveň odpútali literatúru od latinčiny a viedli k zrodu národných literatúr. Na renesanciu nadviazal barok a literatúra načas ponorila svojich hrdinov do sveta náboženského mysticizmu a sociálneho utopizmu. Na konci baroka sa už začínajú objavovať idey osvietenstva, ktoré zrodilo klasicizmus a preromantizmus. Jeho plodmi v svetovej literatúre boli diela Moliéra, Racina, Goetheho a Schillera a v slovenskej literatúre viedli k zrodu Kollárovej Slávy dcéry a Hollého antickou tradíciou inšpirovaných národných eposov Sláv, Cyrilo-Matodiáda a Svätopluk. Po klasicizme ďalšie veľké umelecké vzopätie predstavuje vo svetovej literatúre romantizmus. Hugove romány, Byronova Childe Haroldova púť, Puškinov Eugen Onegin, ale aj Máchov Máj boli – spolu so zrodom štúrovskej slovenčiny – veľkými inšpiračnými podnetmi aj pre vznik slovenskej romantickej literatúry. Básnický heroizmus Sama Chalúpku, Bottova a Kráľova baladickosť a Sládkovičove ľúbostné spevy sa radia k umeleckým vrcholom európskej literatúry prvej polovice 19. storočia.