Mrazivé, ale dojímavé zvyky našich predkov. Zosnulí sa vraj na Dušičky vracajú domov

Prvého novembra si pripomíname Sviatok všetkých svätých, po ktorom nasleduje Pamiatka zosnulých. Aké zvyky sa s týmito dvoma dňami spájajú a čo znamenali pre našich predkov?

Aj na to sme sa opýtali etnologičky Kataríny Nádaskej.

V článku sa dozviete:

• aký je pôvod Sviatku všetkých svätých a Pamiatky zosnulých,

• ako si naši predkovia uctievali duše zomrelých,

• prečo sa na stole nechával tanier pre zosnulých,

• čo symbolizovalo dušičkové pečivo v tvare lebky,

• že kedysi sa prirodzene hovorilo o smrti v rodinách.

„Sviatok všetkých svätých je veľmi starý, vznikol okolo roku 609. Spočiatku sa slávil v máji, na november ho presunul až pápež Gregor III. U nás majú oba sviatky významný cirkevný charakter, ale ich cieľom je, aby sme si bez ohľadu na vieru uctili našich známych či rodinu, ktorí už nie sú medzi nami,“ vysvetlila nám Katarína Nádaská.

Kedysi mali tieto dva dni aj prozaickejší účel. Na mnohých miestach končilo volebné obdobie richtára a v tento deň nasledovali voľby.

„A bol to aj deň zosypu, prinášalo sa obilie pre obecných sluhov a pastierov, riešili sa aj svetské záležitosti.“

Na Dušičky sa vracajú zosnulé duše

Dnes si Dušičky väčšina z nás spája predovšetkým s návštevami cintorínov či pálením sviečok. Práve zapálená sviečka ako symbol spomienky na zosnulého má korene už v dávnej minulosti.

„Nechávala sa zapálená sviečka ako spomienka na blízkeho, ktorý odišiel v uplynulom roku. Dokonca sa nechával na stole aj tanier, pretože sa hovorilo, že Dušičky sa vracajú na tento sviatok z druhého sveta na zem,“ priblížila etnologička.

Okrem toho naši predkovia zvykli pripravovať dušičkové pečivo. „To boli také drobné koláčiky v tvare lebky či skrížených hnátov, bola tam tá symbolika memento mori. Tieto koláčiky pokvapkané medom sa rozdávali po ceste na cintorín chudobným či žobrákom.“

Hovory o smrti

Podľa Kataríny Nádaskej sú práve Dušičky vhodným obdobím aj na citlivé rozhovory s deťmi o smrti. „Dušičky sú príležitosťou aj na to, aby sme veľmi citlivo a primerane veku začali hovoriť s deťmi o smrti. Primerane ich veku, samozrejme,“ myslí si etnologička.

„Kedysi bolo vnímanie smrti iné. Napríklad v stredoveku boli ľudia zvyknutí na morové epidémie či choleru, na čo vtedy nepoznali žiaden liek. Ale ani neskôr nemali ľudia na vidieku finančné možnosti navštevovať lekárov. Ľudia boli v kontakte nielen s tým, ako ten nový život vzniká, ale aj so smrťou. Bolo to pre nich prirodzené, väčšinou aj zomierali doma,“ vysvetlila nám Katarína Nádaská.

V tých časoch bola smrť prirodzenou súčasťou života a ľudia sa po dovŕšení istého veku sami začali pripravovať na odchod z tohto sveta. „Keď mali asi päťdesiat rokov, začali si napríklad chystať šaty do truhly,“ uviedla Katarína Nádaská.

25 50 75 90