Rádio zo šatne a drevená škatuľa na motúze. Takto vyzeral začiatok vysielania

Čaro rozhlasového archívu prevetral moderátor STVR Roman Bomboš v Rádiu Slovensko, aby poslucháčom sprístupnil časy, keď pred sto rokmi začal pravidelne vysielať Slovenský rozhlas:

„Ešte sa nenahrávalo. A tak môžeme prvé dni rozhlasu rekonštruovať len zo spomienok pamätníkov a priamych účastníkov.“

Významné miesto medzi hercami a režisérmi v histórii nášho umenia má Andrej Bagár (1900-1966).

Štúdio v šatni koncertnej Moyzesovej siene

Zakladateľ a budovateľ Slovenského národného divadla vypomáhal aj pri začiatkoch pravidelného vysielania Slovenského rozhlasu v roku 1926 z priestorov Moyzesovej koncertnej siene na Vajanského nábreží číslo 12 v Bratislave:

„Chodil som účinkovať do štúdia, ktoré bolo v malej kutici za javiskom terajšej koncertnej (Moyzesovej) siene rozhlasu. Bola to šatňa pre ochotníkov, ktorí občas účinkovali na tomto javisku.“

A začiatky vysielania boli riadne dobrodružné.

Pikantné detaily od Andreja Bagára

Okrem faktu, že prvé štúdio Slovenského rozhlasu bola malá kutica za javiskom Moyzesovej koncertnej siene, Andrej Bagár pridal ďalšie pikantné detaily:

„Spomínam si na hŕbu drôtov, ktoré nám pri účinkovaní prekážali a nedajbože na ne stúpiť, inak by sme prerušili vysielanie.“

Nuž technika v roku 1926 vyzerala inak, než si dokážeme predstaviť. Pracovníci zodpovední za prenos signálu boli v podstate elektrotechnickí pionieri.

Moderátor STVR Roman Bomboš vo vysielaní Rádia Slovensko zdôraznil, že na rozvoj rádiového prenosu, ktorého prvenstvo vo svete má náš kňaz Jozef Murgaš (1864 - 1929), mali vplyv nové patenty:

Kondenzátorový mikrofón visel na šnúre zo stropu

„V roku 1916 pribudol patent na kondenzátorový mikrofón.“

A práve o takomto kondenzátorovom mikrofóne sa nám v archíve Slovenského rozhlasu dochovalo komické rozprávanie Andreja Bagára: „Recitovali sme do akejsi drevenej škatule, ktorá visela na motúze.“

Takže prvý rozhlasový mikrofón bola drevená škatuľa visiaca na motúze, čo si ťažko vieme predstaviť.

Keď šliapli na drôty, vysielanie sa prerušilo

Účinkujúci zároveň museli dávať pozor, aby nevedomky nestúpili na niektorý z množstva káblov, inak sa vysielanie Slovenského rozhlasu prerušilo.

Rádio sa počúvalo so slúchadlami, nemalo ešte reproduktor, o čom Andrej Bagár dodal:

„Keďže moji známi, ktorí doma počúvali na slúchadlá, po mojich vystúpeniach súhlasne tvrdili, že ma slabo počuť, alebo, že ma vôbec nepočuť, že sa v slúchadlách ozýval len akýsi škrekot, usiloval som sa do tej škatuľky kričať, čo mi sily stačili.“

Z toho vyplýva, že prvé pravidelné vysielanie Slovenského rozhlasu v roku 1926 z Moyzesovej siene si vieme predstaviť z malej miestnosti za javiskom koncertnej siene.

Kutica plná drôtov

Táto kutica bola plná drôtov, na ktoré sa nesmelo postaviť. Zo stropu na motúze visela drevená škatuľa, do ktorej sa kričalo.

Tak vyzeralo historicky prvé vysielanie, ktoré nadôvažok pred sto rokmi ani poslucháči celkom dobre nepočuli. Čo im však všetkým nechýbalo, bolo nadšenie priekopníkov. Tešili sa tí, čo vysielali, ale aj tí, ktorí počúvali.

Viac sa dozviete z archívu STVR bez reklám a zadarmo.

Zdroj: Slovenský rozhlas, STVR - Stanislav Háber

25 50 75 90