Zlatý hrdina z Helsínk. Ján Zachara do posledných rokov vychovával mladých boxerov

Celý svet pozerá do Talianska, kde začínajú športové súťaže už o tri dni, o čom sa viac dozviete z našich športových programov STVR.

Už o tri dni

Rovnako ako pre svet, aj pre nás ide o športovú udalosť roka. Viac zistíte aj z našej špeciálnej podstránky plnej aktualít.

O tri dni začínajú Zimné olympijské hry 2026 v Miláne, ale ako dobre poznáme našich najznámejších olympijských hrdinov? Jediné zlato zo Zimných olympijských hier, aké získal Slovák, na dlhé desaťročia priniesol z japonského Sappora v roku 1972 Ondrej Nepela.

Po Nepelovi prišli ženy

Ďalšie za Slovensko priniesla zo ZOH vo Vancouveri až v roku 2010 Anastasia Kuzminová. Na prvenstvo na Slovensku narodeného športovca po Nepelovi nadviazala až Petra Vlhová 9. februára 2022 na ZOH v Pekingu.

Olympijské zlato získal Slovák na Letných olympijských hrách oveľa skôr. Boxer Ján Zachara si v roku 1952 v Helsinkách vybojoval nečakane zlato v hmotnostnej kategórii do 57 kilogramov.

Od pätnástich v ringu

Pästiar sa narodil 27. augusta 1928 v obci Kubrá, v súčasnej časti Trenčína. Zomrel vo veku 96 rokov 1. februára 2025.

Bývalý slovenský boxer a olympijský víťaz Ján Zachara vyrastal v skromných pomeroch. Otec pracoval na píle a matka v trenčianskej textilnej továrni Tiberghienka.

Ako pripomenul pre web STVR bývalý reprezentant Československa v boxe Peter Korec, ktorý sa s Jánom Zacharom poznal viac ako pol storočie:

„Dlhodobo sa Janko Zachara zaujímal o dorast. Ešte vo vysokom veku cez osemdesiat rokov chodil do športových klubov. Odovzdával tam svoje bohaté skúsenosti mladým adeptom boxu, ale najmä to bol veľmi milý, skromný a dobrý človek.“

Ako malý chlapec Ján Zachara začínal najprv s futbalom. Po základnej škole sa vyučil za strojného zámočníka, opravára tkáčskych strojov. Do boxerského klubu nastúpil, keď mal 15 rokov a do ringu vstúpil v čase druhej svetovej vojny v roku 1944.

Vďaka svojej útlej postave bol často terčom posmeškov, ale postupne si získal rešpekt u súperov. V roku 1946 vybojoval titul majstra Slovenska v kategórii do 57 kg.

V tom istom roku si obliekol československý reprezentačný dres na Všeslovanských majstrovstvách v Prahe. Prebojoval sa až do finále, v ktorom boxoval s o dvanásť rokov starším sovietskym šampiónom Levom Segalovičom.

Do Londýna cestoval iný

Následne prestúpil do boxerského oddielu v Partizánskom, kde dozrieval pod vedením olympijského víťaza z roku 1948 v kategórii do 67 kilogramov - Čecha Júliusa Tormu.

Práve na týchto londýnskych OH mal pod piatimi kruhmi debutovať aj mladý Zachara. Napokon do Londýna necestoval. Prednosť vo výprave totiž dostal funkcionár komunistickej strany.

Všetko si Ján Zachara vynahradil na OH v Helsinkách v roku 1952, kde vo finále porazil favorizovaného Taliana Sergia Caprariho a získal zlatú medailu. Štartoval aj na OH v Melbourne v roku 1956, na ktorých sa prebojoval do štvrťfinále.

Československú socialistickú republiku (ČSSR) reprezentoval taktiež na majstrovstvách Európy v rokoch 1949, 1955 a 1959.

Rytier fair play pri boxe tancoval

Ani neskôr Ján Zachara nevyťažil veľa zo športového úspechu z finančného hľadiska. V jednom z rozhovorov pre TASR z roku 2010 si takto zaspomínal:

„Keď mi ochorela manželka, býval som v domčeku, kde sa dalo kúriť iba drevom a uhlím. Mali sme sa však sťahovať do Novej Dubnice a tak som sa nezabezpečoval tuhým palivom. Žena potrebovala byť v teple a poradili mi, nech poprosím o odkúpenie zo zásob závodu."

"Tamojší súdruh mi však odvrkol, že nech si nemyslím, že keď som olympijský víťaz, tak teraz okolo mňa budú všetci skákať. Vyšiel som von, kde mi svitlo, čo sa môže stať. Vrátil som sa a povedal som, že keď sa niečo stane mojej žene alebo deťom, prídem a tie fúzy mu otrhám. Poobede už bolo drevo aj uhlie pred chalupou.“ .

Po skončení aktívnej kariéry v roku 1959 sa usadil v Dubnici nad Váhom, kde pôsobil ako tréner a pod jeho vedením získalo družstvo boxerov Spartaka SMZ Dubnica tri tituly majstrov Československa (1969, 1971, 1972).

Olympionik Ján Zachara často s úsmevom hovoril, že box je najjemnejší šport, lebo sa robí v rukavičkách.

Držiteľ titulu Rytier fair play, ktorý mu udelilo UNESCO, uviedol, že v ringu mu pomohla aj jeho záľuba v tancovaní. Podľa neho sú polka, valčík či tango vhodné aj pre box.

Zdroj: TASR, STVR - Stanislav Háber 25 50 75 90