„Naše dieťa je jednoducho introvertné,“ hovoria si mnohí rodičia. No vzápätí prichádza obava: Bude vedieť fungovať medzi deťmi? Zaradí sa do kolektívu? Nemali by sme ho trochu viac „postrčiť“?
Mnohí rodičia si uvedomia, že ich dieťa je introvertné, no zároveň ich začne trápiť otázka, či bude vedieť fungovať medzi rovesníkmi. Obávajú sa, či sa zaradí do kolektívu, či nebude osamelé alebo odstrčené.
Práve tejto téme sa venovala psychologička Mgr. Mária Kopčíková, PhD., v relácii Dámsky klub.
Najčastejšou chybou rodičov je porovnávanie. Snažia sa zistiť, či je ich dieťa „v norme“, sledujú iné deti a hodnotia rozdiely. Takýto prístup však môže v dieťati vytvárať pocit, že nie je dosť dobré.
Porovnávanie s extrovertnejšími rovesníkmi často vedie k tlaku, hanbe a postupnému oslabovaniu sebavedomia.
Byť introvertom pritom nie je problém, ktorý treba napravovať. Introvertné deti bývajú citlivé, vnímavé, sústredené a dokážu vytvárať hlboké vzťahy.
Potrebujú však viac času na adaptáciu, menšie skupiny a bezpečné prostredie, v ktorom sa cítia prijaté.
Rodičia by sa mali vyhnúť tomu, aby dieťa tlačili do situácií, na ktoré sa necíti pripravené. Nevhodné je aj zosmiešňovanie hanblivosti či komentovanie jeho správania pred inými ľuďmi.
Rovnako nebezpečné je neuvedomelé prenášanie vlastných detských skúseností na svoje dieťa. Obavy rodiča nemusia byť realitou dieťaťa.
Namiesto porovnávania je užitočnejšie všímať si silné stránky dieťaťa. Čo ho baví? Kedy sa cíti isto? V akých aktivitách sa prirodzene zapája? Ak dostane rešpekt, prijatie a dôveru, jeho sociálne zručnosti sa budú rozvíjať vlastným tempom.
Cieľom nie je zmeniť introvertné dieťa na extroverta. Cieľom je podporiť ho tak, aby sa cítilo hodnotné presne také, aké je.
